Starohory
Proterozoikum alebo starohory alebo algonkium je eón vo vývoji Zeme, v poradí tretí po archaiku, po ňom nasledovalo fanerozoikum. Časový interval proterozoika je 2,5 miliardy - 542 mil. rokov. Pojem starohôr vymedzil E.Emmons a Ch. D Walcott v roku 1888.
Pôvodne bola hranica medzi proterozoikom a fanerozoikom (kambriom) stanovená na prvý masívny výskyt skamenelín vyšších živých foriem (napr. trilobitov), no napriek neskorším objavom existencie života v proterozoiku sa táto hranica už nemenila, takže zostáva zachovaná na 542 mil. rokov.
Rozdelenie:
Neoproterozoikum
Mezoproterozoikum
Paleoproterozoikum
sopečné erupcie-----
Geologický vývoj:
Proterozoikum je z hľadiska geologického vývoja oveľa lepšie doložené ako archaikum. V proterozoiku sa často vyskytujú súvrstia sedimentov plytkých (epikontinentálnych) morí, na rozdiel od prevažne hlbokomorských metamorfovaných usadenín. Ďalším typom horninových formácií, ktoré sú typické najmä pre začiatok proterozoika, sú „páskaté železné rudy“. Proterozoikum je známe vývojom a následným rozpadom niekoľkých superkontinentov (Atlantika,Columbia,Nena a Rodinia) a s nimi spojenými orogénnymi udalosťami. V proterozoiku došlo k hurónskemu zaľadneniu počas periódy siderium – orosirium a globálnemu zaľadneniu v periódach kryogenium – ediakarium, nazývanému aj „Zem-snehová guľa“ („Snowball Earth“).
Počiatok proterozoika sa ešte stále nesie v znamení nižšieho obsahu kyslíka v atmosfére. S pribúdajúcim nárastom organizmov, najmä tých, u ktorých sa vyvinula fotosyntéza, sa zvyšoval podiel O2 v atmosfére, až kým koncom proterozoika nedosiahol dnešnú úroveň.